reklama

O podgurážených chlapoch, alebo ako som chcela byť neviditeľná

Dnes, cestou do práce skoro ráno, zastavila som sa na železničnej stanici, rezervovať si cestovný lístok. Smerom z parkoviska k zadnému vchodu stanice, je úzka ulička. Keďže bola sobota ráno, úzkou zadnou uličkou neprechádzali žiadni ľudia, ale zato pred zadným vchodom stáli štyria stredne podgurážení chlapi, každý z fľašou ploskáča v ruke. Nevyzerali na bezdomovcov, odhadla by som ich skôr na chlapov ktorí šli z nočnej zmeny a rozhodli sa že sa musia po takejto odpracovanej noci náležite odmeniť za to, že pracovali. Ako som sa k nim približovala,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (91)
Obrázok blogu

napadla ma druhá možnosť, a to taká, že majú po nočnom záťahu, možno celú noc strávili, prípadne aj časť prespali v nejakom podniku, a pred cestou domov, ešte dorážali chýbajúce promile.. Ako som sa k nim približovala ešte viac, začala som ľutovať, že sa k nim vôbec približujem. Z diaľky to vyzeralo totiž ideálnejšie ako zblízka. Rýchlo som ich omrkla. Jeden z čiapkou nakrivo, zakrývajúcou mu iba jedno ucho a asymetricky pozasúvanou košeľou vytŕčajúcou spod krátkej bielej zimnej bundy, druhý kývajúci sa a príliš blažene sa usmievajúci, tretí, z vreckami od vetrovky z neznámych dôvodov vytiahnutých von práve odpíjal zo svojej fľaše a štvrtý, ten mal síce v ruke fľašu, ale rozbitú. Držal ju za vrchnú časť, ale spodná polovica chýbala. No, nevyzeralo to bohvieako optimisticky. Viedli stredne hlučnú debatu, ktorú sprevádzali rôznymi posunkami. Keď som bola asi dva metre od nich, snažila som sa tváriť, že som neviditeľná, že neexistujem, že som sa vlastne vôbec ani nenarodila. Najprv len prerušili hlučnú debatu. Keďže som bola dosť paralyzovaná a po ničom inom som netúžila viac ako posunúť čas o pár sekúnd dopredu a byť už vo vnútri stanice, ani som nevnímala tému ich rozhovoru. Keď som otvárala dvere, ten z rozbitou fľašou vraví: „Slečna, môžeme vás ponúknuť? Poďte si dať s nami!“ Tažko zareagovať. Tváriť sa že ich nepočujem, že ich nevidím a rozdráždiť ich? Ťažko odhadnúť či pôjdu do agresivity, hlavne keď má jeden z nich v ruke rozbitú fľašu. Už iba meter od nich. A potom dvere, a konečne sa od nich začnem vzďaľovať. Napadlo ma, keď prehodím vetu a medzitým hodím pár krokov, získam čas. Vravím im z úsmevom: „A čo vám je zima? Zohrievate sa? Pomáha to?“ Ale to som už otvárala dvere a vchádzala dnu. Reagovali tak, že sa začali smiať ako keby som povedala neviem čo vtipné. Asi boli radi že som im odpovedala. A to nevedeli že som im odpovedala nie zo zdvorilosti, ale z pudu sebazáchovy. Dvere sa zavreli, konečne som dosiahla situáciu ktorú som si priala posledných pár sekúnd. Ja dnu, oni von. Samozrejme, rozbitá fľaša a čiapka nakrivo ešte otvorili dvere a kričali do vnútra. „A kde idete slečna? My vás tu počkáme a dáte si s nami! Nezabudnite! Čakáme tu na vás!“ Asi 20 ľudí sediacich na stanici sa otočilo a pozeralo na mňa dosť divne. Ale bolo mi to jedno. Konečne som bola v bezpečí. Aj keď moje antré na stanicu bolo dosť trápne. Naspať som samozrejme vyšla predným, hlavným vchodom.

Alena Matejovska

Alena Matejovska

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...život stále prináša niečo nové, škoda že to nie sú vždy len pozitívne veci ... ale tak to asi musí byť a nič s tým nenarobíme ... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromnéPoézia

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu